Všetko to začalo Erazmom v Madride pred 3 rokmi. Bol to môj prvý dlhší pobyt mimo Slovenska a veľmi ma inšpiroval cestovať ďalej. Hneď po škole som chcel vyskúšať život v iných mestách Európy. Prvým cieľom bol Manchester v Anglicku. Rýchlo som si ale uvedomil, že život v hocijakom európskom meste nie je až taký odlišný od toho, čo som už zažil v Bratislave alebo Madride. Keď už vyviniem toľko úsilia, aby som sa niekam presťahoval a zvykal si na nové prostredie, nech je to úplne iná krajina na opačnej strane planéty, kde bude naozaj všetko naopak.
A prečo som si vybral práve Nikaraguu a Kostariku? Latinská Amerika bola mojim prvým cestovateľským cieľom mimo Európy, lebo sa učím po španielsky. Nevedel som sa rozhodnúť medzi Severnou a Južnou Amerikou, tak som si vybral Strednú. Na Slovensku poznám viac ľudí pôvodne z Nikaraguy a tí mi odporučili svoju krajinu kvôli bezpečnosti a nízkym cenám. Z Kostariky som nikoho nepoznal, ale keďže je celkom známa medzi digitálnymi nomádmi a je sused Nikaraguy, zaradil som ju do zoznamu.
V septembri 2016 som priletel do Managuy. Lokálny kamarát ma vyzdvihol na letisku a zaviezol do bytu, ktorý pre mňa našiel. Bolo to v dobrej štvrti blízko centra. Jediná nevýhoda bolo zlé pripojenie na internet - veľmi nespoľahlivé a signál nedosiahol do bytu. Neskôr som ale objavil, že na terase sa to dalo, tak som práve tam zriadil svoju kanceláriu. V 30 stupňoch každý deň nebol problém pracovať vonku.
Terasová kancelária v Manague
Už predtým, keď som bol v spomínanom Manchestri, som pracoval diaľkovo. Je to v podstate práca z domu. Jedinou zmenou bol 8-hodinový rozdiel v čase. Keď som ja mal ráno, kolegovia mali večer a už pomaly končili. Nebol ale problém volať s nimi ráno, keď sme potrebovali hocičo vybaviť. Keď sme nepotrebovali, ani sme nevolali. Vystačili sme si s nástrojmi ako Slack, Trello alebo Github pull requests.
Doma sme zvykli mávať Scrum stretnutie každé ráno, kde každý v rýchlosti povedal, čo robil včera a čo plánuje na dnes. Kvôli časovému rozdielu sme sa rozhodli robiť scrum daily “offline” - každý napísal do slack kanálu na konci svojho dňa zhrnutie, čo robil a čo plánuje. Ostatní si to prečítajú kedykoľvek majú čas v ich časovej zóne.
Mimochodom, z tej terasy som vôbec nemal zlý výhľad.
Parque de Japón - výhľad z mojej terasy
Cestovanie by ale nemalo zmysel, keby som celé dni len pracoval :) Po večeroch som chodil s kamarátmi von alebo na kurzy tanca. A keby som nemal Hangout volania s kolegami, zabudol by som aj slovenčinu, lebo som stále hovoril po španielsky. Ak sa učíte cudzí jazyk, nie je lepší tréning ako ísť do krajiny, kde sa hovorí. Cez víkendy som vyrážal z hlavného mesta a robil výlety po krásnej Nikarague - sopka Masaya, koloniálne mestá Granada a León, kávové plantáže pri Matagalpe, pláže v Pochomil a San Juan del Sur.
Jazero Nikaragua - Veľké jazero s dvomi sopkami v strede
Po dvoch mesiacoch v Nikarague som sa presunul do Kostariky. Prenajal som si izbu v dome kamaráta a strávil mesiac s jeho rodinou. Večer sme chodili von a cez víkendy urobili zopár výletov hlavne na pláže v Pacifiku - Sámara, Jacó a Playa Hermosa. Neskôr som išiel s ďalším kamarátom do Národného parku Manuel Antonio. Plánoval som pozrieť aj Karibik a ísť do Panamy, ale pokazil mi to hurakán Otto, ktorý v týchto miestach práve vyčínal.
Playa Hermosa - v preklade krásna pláž
V Kostarike som pracoval z co-workingu. Bolo to o dosť pohodlnejšie ako “terasová kancelária”, aj keď bez výhľadu. Dobrý internet, ergonomické sedenie a komunita malých firiem a iných freelancerov. Takže každé ráno som išiel na autobus a odviezol sa do “práce”.
Kostarický co-working
Nikaragua aj Kostarika sú krásne krajiny a oplatí sa ich navštíviť. Hovoria skoro tým istým jazykom, majú skoro tú istú kuchyňu a aj ľudia sú si vo veľa veciach podobní. V Kostarike skoro všetci hovoria po anglicky a je tam o niečo lepšia infraštruktúra, ale na druhej strane je dvakrát drahšia ako Slovensko. V Nikarague miniete zhruba toľko ako na Slovensku. Keď už tam pôjdete, oplatí sa navštíviť viac krajín a porovnáte sami :)
Na obed nemôže chýbať ryža, fazuľa a banány
Veľa ľudí sa ma pýta, prečo som v Strednej Amerike neostal, keď je tak super. Niektoré veci, ktoré na Slovensku berieme ako samozrejmosť, sú v iných častiach sveta úplne inak.
- dosť som sa hneval na kvalitu pripojenia na internet, aj keď teraz už som na Slovensku a blog píšem z kaviarne, lebo doma mi práve dnes internet nefunguje (nebudem menovať poskytovateľa, to je na iný príspevok)
- všetci chodili autami a infraštruktúra pre ľudí, ktorí majú radi zdravý vlastný pohyb, nebola až tak vyvinutá. Dostať sa na niektoré miesta pešo bolo riskovaním života. A tak aj vyzerali mestá - samé zápchy, špinavý vzduch a veľa ľudí s veľkou hmotnosťou
- v Bratislave sa bežne o 4 ráno prejdem z jednej časti mestá do druhej pešo bez akéhokoľvek stresu, že by sa niečo mohlo stať. V Strednej Amerike, keď som chcel ísť v noci 15 minút pešo domov, kamaráti ma radšej zaviezli. Nemal som žiadny problém, ale všetci ma stále varovali a bol som veľmi opatrný, keď som bol sám na ulici.
- hľadal som aktívne komunity vývojárov, startupistov, polyglotov a neviem koho, čo by sa pravidelne stretávali, ale skoro nič také nemali. V Bratislave je toho veľa, každý deň sa dá ísť niekam (možno preháňam, ale je toho dosť).
Napriek týmto veciam sa mi v Strednej Amerike veľmi páčilo a rád sa tam niekedy vrátim. A kam ďalej? Juhovýchodná ázia? Thajsko?
Autorom blog postu je Martin Lipták, programátor v
Learn2Code. Máš nejaké otázky na Maťa, na remote prácu alebo na strednú Ameriku? Napíš ich do komenára.